Nebojte sa rozprávať o zlate

Rád pri sebe nosím aspoň malú tehličku zlata, aby som ju mohol ukazovať, alebo o zlate rozprávať známym, ale aj cudzím ľuďom. Zvyknem sa púšťať do reči hocikde, kde sú ľudia otvorení a neboja sa nadväzovať nové známosti a kontakty. Napokon, nikdy neviete, koho môžete stretnúť.

Často sa mi stáva, keď platím v obchode, alebo reštaurácii účet, že sa ma automaticky opýtajú, či chcem platiť v hotovosti, alebo kartou. A ja vždy odpoviem, že chcem platiť v zlate. Samozrejme, že iba zo žartu, aby som nadviazal komunikáciu. Inkasujúci personál to zatiaľ vždy bral s úsmevom s tým, že aj oni by chceli mať zlato. Zasmejú sa, ako keby bolo nemožné zlato fyzicky vlastniť a nosiť ho pri sebe. Akoby bolo výsadou vrchnosti a milionárov. A vtedy vytiahnem zlatú tehličku, aby som ukázal, že je to niečo hmatateľné, tak ako mince, bankovky, či kreditky v peňaženke. A občas im o tom zlate poviem viac. Prekvapilo by ma ale, ak by som narazil na prevádzku, kde by to zlato so samozrejmosťou odo mňa vzali a vydali by mi v eurách, podľa aktuálnej ceny zlata na burze. To by som asi ani nečakal. Aspoň zatiaľ nie.

Každopádne ľudia takto vidia, že zlato je k dispozícii aj bežným ľuďom a to za výhodných podmienok, aby si ho mohli dovoliť. Aj v mesačných splátkach formou sporenia.

Ľudia pri sebe nosia bankovky s určitým pocitom hodnoty a bohatstva. Radi si ich obzerajú, no o 10 – 20 rokov na tie bankovky nebude až taký príjemný pohľad, ako teraz. Ak ešte budú platné a nie iba potešením pre zberateľov. So zlatom vo vrecku ten príjemný pocit nezmizne ani o desať, ani o dvadsať, ani o sto rokov.

V súvislosti s menou a peniazmi, ako ich vidíme dnes a akú hodnotu prisudzujeme týmto platidlám, sa ľudia delia na dve skupiny. Na tých, ktorí vedia, čo nás čaká a na tých, ktorí nevedia, čo nás čaká. Hádajte ktorá z týchto dvoch skupín investuje do zlata.